Ľudia sa rozhodujú pre pôst z rôznych dôvodov - zdravotných, na kontrolu hmotnosti či náboženských. Ale počas veľkej časti našej histórie pôst nebol voľbou. Bol krutou realitou, ktorá sa zrodila z hladomoru, sucha či chorôb. Tí, ktorí takéto skúšky prežili, mali pravdepodobne genetické vlastnosti, ktoré im umožňovali vydržať a odovzdávať svoju odolnosť z generácie na generáciu. Ale aké presne sú to vlastnosti? Aké poznatky môžeme získať o reakcii nášho tela na hladovanie a pôst bez toho, aby sme riskovali vlastné zdravie?
Mrknime na novú štúdiu (1) výskumníkov z Nemecka, Dánska, Nórska a Spojeného kráľovstva, ktorej cieľom je odhaliť tajomstvo účinkov 7 dňového pôstu na organizmus. Dvanásť zdravých ľudí - 7 mužov a 5 žien - sa vydalo na sedemdňový pôst len s vodou pod drobnohľadom vedcov. Ich priemerný vek sa pohyboval okolo 28 rokov, index telesnej hmotnosti (BMI) bol 25,4 a percento telesného tuku 25. Prostredníctvom každodenných odberov krvi výskumníci sledovali takmer 3 000 jednotlivých bielkovín, čím prišli na rôzne zaujímavosti. Výskumníci odobrali ďalšiu vzorku krvi na 10. deň, po troch dňoch refeedingu.
POČAS FASTINGU
Cesta pôstu nebola jednoduchá. V priebehu 48 až 72 hodín účastníci prešli z glukózy na tuk ako primárny zdroj energie, pričom sa rozbehla ketogenéza. Ketogenéza sa počas pôstu zvyšovala. Toto obdobie považovali účastníci výskumu za najťažšie.
Nebolo to však len fyzické, ich odhodlanie narušoval aj hlad. Uprostred tejto metabolickej symfónie sa ako protagonisti objavili určité proteíny, ktoré zosilňovali signály hladu alebo modulovali reprodukčné funkcie - čo je jasná pripomienka adaptačných schopností tela. Ako sa pôst predlžoval, rozvíjali sa stratégie tela na prežitie. Hladina dusíka v moči klesla, čo signalizuje reabsorpciu bielkovín. Je to krátkodobá stratégia tela, ako ušetriť bielkoviny. Počas dlhšieho obdobia bez jedla však telo nemá inú možnosť, ako využívať bielkoviny na získavanie energie.
