O problematike straty menštruačného cyklu (tzv. amenorei) sme už čo to napísali a tiež sme sa jej často venovali v rámci našich seminárov či webinárov. Ide o chúlostivú záležitosť, ktorá sa predovšetkým dotýka športovkýň a je úzko prepojená s konceptom energetickej dostupnosti (skratka EA). Síce mužov sa strata menštruačného cyklu netýka, dopad negatívnej EA už bohužiaľ áno.
Keď máme k dispozícii menej energie ako vyžadujú potreby nášho tela, dostávame sa do kalorického deficitu, a teda chudneme. Tento stav má však vplyv na celkovú rýchlosť metabolizmu, ktorý na to reaguje a postupne sa "spomaľuje" a znižuje. Je to prirodzený jav, pretože so znižujúcou hmotnosťou sa aj hodnota nášho BMR priamo-úmerne znižuje (menšia hmota → naše telo potrebuje menej kalórií).
Do hry však vstupuje aj ďalšia premenná, a to metabolická adaptácia alebo adaptívna termogenéza. Rýchlosť bunkového metabolizmu sa tak môže znížiť nezávisle od poklesu hmotnosti, respektíve nad rámec toho, čo by sme očakávali. Tento stav sa môže prejaviť vo fyziologických či endokrinologických zmenách. Jednou z nich je práve spomínané narušenie prirodzeného menštruačného cyklu.
Musíme doplniť, že absolútna veľkosť týchto metabolických adaptácií – dokonca aj v dôsledku chronicky nízkej dostupnosti energie – nebude až tak relevantná ako sa niektorí z nás domnievali. Výsledok sa priemerne nachádza niekde pod 100 kcal/deň.
Znížená energetická dostupnosť (EA) sa môže vyvinúť pritom dvoma spôsobmi:
✔️ obmedzením kalórického príjmu zo stravy → diétovaním
✔️ zvýšením energetického výdaja → formou aktivity
A práve tu vzniká dôležitá otázka: Líšia sa metabolické a fyziologické reakcie tela na takéto zníženie EA v závislosti od toho, či k nemu dochádza jedným alebo druhým spôsobom? A ak áno, tak ako?
